Dva prístupy k vede

Emil Višňovský

 

Veda je fenomén modernej doby a západnej civilizácie. Aj keď základy vedeckého prístupu k svetu formulovali už antickí filozofi – pričom sami nie veľmi rozlišovali medzi vedou a filozofiou –, bola to až „kopernikovská“ vedecká revolúcia v 16.-17., ktorá položila základy toho, čím je veda dnes. Po Kopernikovi prišli ďalší – vedci i filozofi v jednej osobe – Galilei, Newton, Descartes a celá plejáda ich nasledovníkov. Ďalšie predznamenal F. Bacon svojou slávnou tézou o „poznaní ako moci“. V 18. storočí sa veda vďaka osvietencom stala základom sekulárnej ideológie, v 19. storočí základom priemyselnej revolúcie. V 20. storočí sa všetky tieto moderné prístupy k vede ako moci, ideológii a priemyslu ešte prehĺbili a rozvinuli. Veda sa stala základom každej technológie premeny sveta človekom vrátane sebapremeny človeka. Čím je veda dnes, v 21. storočí?

Je fakt, že bez vedy si nevieme predstaviť súčasný svet a život v ňom. Veda je všade okolo nás, všeobecne sa považuje za hlavnú hybnú silu súčasnej spoločnosti. Je takmer absolútnou autoritou. Kto sa dnes odváži postaviť proti vede a všetkému, čo sa hlása v jej mene, riskuje ak už nie „večné zatratenie“, tak aspoň večný biľag iracionality, že „obhajuje neobhájiteľné“. Každý rozumný človek dnes predsa musí vidieť, ako je ľudstvo závislé od svojej vedy, od vedeckého riešenia vlastných problémov, počnúc ekologickými cez ekonomické až po politické a morálne. Všetky tieto problémy sú globálne, univerzálne, „všeľudské“, rovnako ako hlavný „nástroj“ ich riešenia – veda.

Problém či spor zrejme nespočíva v tom, že by niekto spochybňoval rolu vedy v súčasnom svete. Problém spočíva v tom, ako chápeme vedu samu a akým spôsobom chceme uskutočňovať jej „civilizačné poslanie“.

Jeden pohľad na vedu (viac či menej otvorene) hovorí toto: veda je predovšetkým výrobná, priemyselná, ekonomická a technologická sila. Bol by to priam „hriech“ nevyužiť jej fantastický potenciál na premenu sveta i nás samých – na vylepšovanie sveta i nás samých –, na neustále vytváranie nových materiálov a technológií, na neustály pokrok. Veď v čom inom môže spočívať to pravé poslanie vedy než v tom, aby nám prinášala prospech a úžitok, prosperitu a zisk, neustále inovácie a nové možnosti? A v mene čoho? Zbytočná otázka: predsa v mene „lepšieho života“ ľudstva. Z tohto hľadiska sa môžeme pozerať na vedu celkom jednoducho a deliť ju len na tú, ktorá to robí, a na tú, ktorá to nerobí, resp. takú, ktorá to robí  v dostatočnej či žiaducej miere, a takú, ktorá to robí nedostatočne (či nebodaj „falošne“ ako „pseudoveda“). Čo alebo kto určuje túto mieru? Predsa naše ľudské potreby, túžby a ciele. No a čo s „pseudovedou“, ktorá to nerobí? V stredoveku sa všetci nepravoverní odsudzovali a upaľovali na ohňovej hranici ako „kacíri“ a nepomohlo im ani hľadanie či hlásanie pravdy, pretože pravda predsa bola a mohla byť jediná… (taký Jan Hus o tom vedel svoje…). S tým rozdielom, že vtedy to bola teologická, ktorú vyhlásili teologické autority, kým dnes to je vedecká pravda. Dnešnou modernou hranicou je znovu to, čo za ňu vyhlásia vedecké autority…

Ďalej: veda, ktorá plní svoje civilizačné poslanie, je „pravá“ veda, pretože to môže robiť iba vďaka tomu, že poznáva „skutočnú podstatu sveta“ na rozdiel od „nepravej“ vedy, ktorá to nedokáže. Jednoducho, veda je iba jedna (svetová, globálna) a delí sa na „dobrú a zlú“, „pravú a nepravú“. Jej „podstatou“ je „poznávanie objektívnej pravdy“, teda „objektívnej skutočnosti“ takej, akou táto skutočnosť je „sama osebe“ bez našich ľudských (a teda subjektívnych) „prídavkov“ a skreslení. Ako sme však my, ľudia (subjekty), vôbec schopní takéhoto „objektívneho vedeckého poznania“? Nuž iba tak, že máme a nekompromisne používame „objektívnu vedeckú metódu“, ktorá nás k tejto pravde vedie.

Tento tradičný, priam učebnicový pohľad teda hovorí, že veda je jednotná a univerzálna; že jej zákony a kritériá, normy a pravidlá platia (pardon: „musia platiť“) všade a pre všetkých rovnako. Podľa nich tiež rozoznávame, kto je a kto nie je „skutočný“ vedec. Takáto jednotná a univerzálna veda existuje všade tam, kde sa poznáva „skutočná podstata sveta“, alebo – čo je to isté – len tam, kde existuje „svetová vedecká špička“. A znova je to celkom jednoduché: tak ako takmer všade inde, nielen v športe, aj vo vede sa dnes hrá pomyselná „prvá liga“, do ktorej patria len takéto „svetové vedecké špičky“, počnúc nositeľmi Nobelových cien až po nositeľov tisícok citácií vyjadrených legendárnym „h-indexom“.  Aj vo vede sa dnes presadzuje tvrdá konkurencia a ten, kto nestačí, musí „z kola von“. Aj vo vede sa zápasí o zdroje, pozície, uznanie a právo na existenciu. Veda je naozaj moc, aspoň potenciálna, a to v oveľa väčšom rozsahu, než si to predstavoval F. Bacon.

Aký je toto vlastne pohľad na vedeckú prácu? Líši sa táto práca niečím od inej práce? Veď aj tu ako v každej inej práci ide o plnenie povinností a úloh, o realizáciu projektov a zámerov, o živobytie alebo o zisky. Ak platí, že nežijeme pre prácu, ale pracujeme pre život, tak to isté by malo platiť aj pre vedeckú prácu: je len nástrojom života, a nie jeho cieľom či zmyslom. Vedec (ako každý iný pracujúci človek) sa venuje svojej práci len inštrumentálne, nie kvôli práci samej. Racionálny princíp efektivity mu musí hovoriť: čím viac a lepších výsledkov za menej práce, tým si lepší!

Lenže každý, kto čo len trochu vie, „o čom“ je vedecká práca a v čom spočíva autentická motivácia vedca k nej, vie, že vedec nepracuje preto, aby „vyprodukoval“ čo najviac výsledkov za čo najnižšie náklady. Vie, že „skutočný“ vedec nesúťaží a nepotrebuje súťažiť s inými vedcami o „veľkosť“ svojich objavov a už vôbec nie o ich množstvo, ani o veľkosť a množstvo ocenení za svoju prácu. Vie, že to hlavné, čo vedec pre svoju prácu potrebuje, je mať možnosť venovať sa jej v „normálnych“ či aspoň únosných podmienkach. Mať jednoducho možnosť robiť ju a v pokoji sa na ňu sústrediť.

Teda každý, kto vie, „o čom“ je vedecká práca, vie, že najväčšia „odmena“ za ňu spočíva práve v tejto práci samej, v jej fascinujúcom obsahu a charaktere. Tak, ako to je v prípade každej ľudskej tvorivej činnosti, ktorá nás pohlcuje práve preto, že je taká, aká je. Všetko ostatné – výsledky, výstupy, produkty, tituly, ocenenia, odmeny, kariérové postupy atď. – môže nasledovať potom, ak sa vedcovi práca darí (alebo ak má „šťastie“). To všetko ostatné nie je tým, kvôli čomu sa niekto rozhodne stať vedcom a zostať ním po celý život. Tou autentickou akademickou motiváciou, hodnotou i cnosťou pre vedca je samo skúmanie, hľadanie a objavovanie, riešenie problémov a vynachádzanie nových spôsobov ich riešenia, ba dokonca formulovanie nových problémov a otázok, konštruovanie nových štruktúr, objektov, pojmov atď. Jednoducho poznávanie samo s cieľom pochopiť svet i seba samého. Touto motiváciou, hodnotou i cnosťou autentického vedca nie sú body v nejakých „ligových tabuľkách“, počty publikácií a citácií, počty vysúťažených grantov a finančná výška ich dotácií, ba dokonca ani všetky tituly sveta…

Týmito – tiež takmer učebnicovými tézami z psychológie a etiky vedy – sme sa dostali k druhému pohľadu, podľa ktorého je veda jednou z ľudských činností a nesie všetky znaky „ľudskosti“ (v oboch hodnotových významoch, pozitívnom i negatívnom) rovnako ako všetko ostatné, čo je „ľudské, príliš ľudské“ a ani nemôže byť iné. Týmito znakmi sú naša ľudská subjektivita, omylnosť, historická limitovanosť, kultúrna a spoločenská ukotvenosť atď., z ktorých nemôžeme vystúpiť tak, ako sa nemôžeme „vyzliecť zo svojej ľudskej kože“. Veda je náš ľudský konštrukt, nástroj a prostriedok, ktorý sme si vytvorili, aby sme sa lepšie adaptovali na prírodu a život v nej. Keď sa postupne ukázalo, že tento svoj výtvor vieme zdokonaľovať tak, že na prírodu sa vďaka nemu nielenže úspešnejšie adaptujeme, ale dokážeme ju pretvárať, „adaptovať si ju“ pre svoje potreby. Bolo len otázkou času, keď začneme vedu absolutizovať, „zbožšťovať“, pripisovať jej všetky mohutné sily, aké sme predtým pripisovali prírode samej či inej našej ľudskej konštrukcii v podobe všetkých božstiev a Bohov. Jednoducho sme buď začali zabúdať, že veda môže byť len taká, akí sme my, ľudia, jej tvorcovia, alebo sme sa viac či menej začali prostredníctvom nej sami „hrať na Bohov“. Vedu sme si zvolili ako hlavný mocenský nástroj na premenu nášho sveta i seba samých. Zapojili sme ju do takmer všetkých ľudských projektov a považujeme ju za hlavný nástroj nielen našej „emancipácie“ od prírody, ale aj našej „spásy“ a tvorby „posthumánnej“ či dokonca „transhumánnej“ budúcnosti. Od vedy ako nášho užitočného nástroja na prežitie sme sa dostali k vede ako „systému“, ktorému dôverujeme natoľko, že sa ním riadime takmer na každom kroku aj v každodennom živote a chceme mu podriadiť celý „osud“ ľudstva.

Samozrejme, podľa tohto druhého pohľadu je veda spoločenský „systém“, spoločenská činnosť. Nikto nepoznáva a nemôže poznávať sám ako izolovaný vedecký génius, komunikujúci len s vybavením svojho laboratória a svojimi „vynálezmi“. To je čistá fikcia vedeckých literárnych fantastov. Vedecké skúmanie je prirodzene spoločenský proces, odohrávajúci sa v reálnom a konkrétnom spoločenskom prostredí – ktorým sú dnes akademické inštitúcie a organizácie –, a preto nie je izolovaný od ďalších spoločenských procesov, politických, ekonomických, kultúrnych. Je to proces, ktorý má svoje vnútorné pravidlá a normy, svoju „kultúru“, ale rovnako je v interakciách s inými pravidlami a normami, celkovou kultúrou, aká existuje v danej spoločnosti. Práve všetky tieto procesy – spoločenské, politické, ekonomické, kultúrne – spoluurčujú to, či vedci môžu vykonávať svoju prácu „autenticky“ (aj autonómne) alebo nie, resp. to, ako ju môžu vykonávať. Jednoducho, veda bez a mimo konkrétnej spoločnosti neexistuje, a preto je vzťah medzi vedcami a ostatnými členmi každej spoločnosti kľúčový. Veda je kultúrny fenomén i kultúrny problém. Zdá sa však, že „tvrdí“ vedci ju takto nevnímajú a považujú vedu za fenomén, ktorý sa vznáša „nad“ kultúrou či existuje mimo nej. A preto nemôže byť „meraný“ kultúrnymi meradlami, ba práve naopak, sama kultúra musí byť hodnotená z vedeckých hľadísk. Dokonca môžeme klásť otázku, či aktívni profesionálni vedci ešte samých seba vnímajú ako ľudské bytosti? Alebo či sa nepovažujú skôr za väčších alebo menších „bohov“, ktorí vďaka poznaniu majú moc manipulovať svetom? Alebo či nechápu seba samých rovnako ako chápu svet – len ako väčší či menší „stroj“, mechanizmus, automatizmus bez akýchkoľvek ľudských dimenzií? „Scientokracia“ je „vláda vedy“, ide len o to, pre koho a v mene akých ľudských cieľov?

Súčasnú spoločnosť (či už lokálne na Slovensku alebo globálne vo svete) môžeme charakterizovať viacerými prívlastkami. Sotva sa však zmýlime, keď povieme, že žijeme v „informačnej“, resp. „znalostnej“ spoločnosti (čo sú len dve mená pre to isté) a zároveň v spoločnosti „výkonu“. Informačná spoločnosť je podporovaná technologicky, spoločnosť výkonu zasa ekonomicky a politicky. V tomto spojení to pre vedu znamená dominanciu prvého pohľadu na ňu: veda je „priemysel poznania“, „vedo-technológia“, ktorej hlavným cieľom je masová – ale pritom elitná! – produkcia spoločensky (predovšetkým ekonomicky a politicky) využiteľných „výstupov“.  Vedecké inštitúcie a organizácie musia čo najrýchlejšie „chrliť“ masu špičkových „produktov“, a to ekonomicky efektívne v duchu hesla „hodnota za peniaze“, pretože inak „stratia miesto pod Slnkom“.  Politickým a manažérskym nástrojom, ako to zabezpečiť, je čo najdetailnejšia kontrola a „audit“, inak povedané „tlak“ na kvalitu a „excelentnosť“ výsledkov vedy. Aj preto je jeden z ďalších priliehavých prívlastkov súčasnosti tento: „spoločnosť auditu“.

V takejto spoločnosti výkonu a jeho auditu sa veľká časť pozornosti a reálnych nákladov presúva do oblasti „akreditácií“, „evaluácií“ a „systémov kontroly kvality“. Samozrejme, za aktívnej podpory vied samých, najmä všetkých druhov štatistiky. „Filozofickou“ ideou, zdanlivo nespochybniteľnou, na ktorej takáto „kultúra štatistiky“ stojí, je matematika, považovaná za úplne najzákladnejšiu vedu, na ktorej stojí (údajne) všetko ľudské poznanie – či presnejšie len to, ktoré je nespochybniteľné, „objektívne“ a jediné, ktorému možno a treba absolútne dôverovať. Matematika totiž disponuje veličinami, ktorých aplikácia je univerzálne použiteľná na odhalenie objektívnych právd o všetkom. Inak povedané, všetko je možné i potrebné merať a toto meranie vyjadriť v exaktných veličinách, akými sú čísla – ba celé sústavy „číselných indikátorov“ –, usporiadané do prehľadných tabuliek a vyjadrené v grafoch. To je (údajne) vrchol ľudského poznania, pretože „číslo nepustí“ a „graf znázorní“. Ľudské myslenie (údajne) dosahuje svoj vrchol v matematickom a geometrickom myslení. Spoločenská moc, založená na „metrike“, je len ďalším nástrojom sociálnej selekcie, rovnako však aj dôkazom o tom, že pokrok ľudstva buď neexistuje, alebo sa vydal na cestu zvrátenej odľudštenosti až sebadeštrukcie.

Takýto vývoj sám osebe by mohol byť v poriadku – aj keď nie je, hoci už len preto, že aj matematika ako každá veda je náš ľudský výtvor –, pokiaľ by sa v spoločenskom živote neprejavoval ako obyčajná ľudská mánia, obsesia, teda posadnutosť. Sme posadnutí meraním všetkého, a tak musíme merať aj poznatky a ich hodnotu. Poznatok sa musí zhodnotiť, lebo sa stal súčasťou tovarovej výroby. O poznatku nevieme, kým sa nezverejní, nepublikuje, preto sa pozornosť hodnotenia poznatkov presunula do sféry publikácií. Tie sa merajú a klasifikujú,  avšak nie podľa kritérií poznania, lež podľa kritérií, prevzatých z mimovedeckých oblastí. Výsledok práce vedca, uverejnený v časopise, ktorý má svoju tradíciu, renomé aj finančné dotácie, sa už neskúma z hľadiska jeho obsahu či dosahu pre poznanie, ale berie sa iba fakt, že bol uverejnený – a najmä to, kde. V tom spočíva princíp tejto celkom prehľadnej – a povedzme priamo, že pre vedcov nedôstojnej a degradujúcej – hry nie o poznanie, ale o pozície a financie. Vytvára sa priestor pre hlavných hráčov, ktorí medzi seba len tak ľahko hocikoho nepustia… To sú tie „elitné“ inštitúcie, vydavateľstvá, časopisy a iní mocní, čo tento priestor prezieravo už dávno obsadili. Bezpochyby je to cynizmus našej doby a situácie, no aj trápna irónia na konto tých, čo sa ešte stále usilujú vo svojej naivnej viere dostať sa medzi nich. Tak ako vedci z „malej krajinky“, čo sa chcú odlíšiť od svojich „súkmeňovcov“ tým, že sa stanú „majstrami sveta“. Ako napríklad niektorí naši vychytení športovci (hokejisti či cyklisti)… Lenže veda nie je šport ani šoubiznis…, pravda, pokiaľ ju nemodelujeme podľa ich vzorov.

A filozofia isto nie je matematika (a naopak), rovnako ako je nezmysel klásť otázku o „vede vied“ a sporiť sa, či je ňou matematika, filozofia alebo nebodaj fyzika. Rozdiel medzi filozofiou a matematikou je však v tom, že filozofia kladie otázku zmyslu. Otázku zmyslu všetkého vrátane zmyslu seba samej i zmyslu matematiky a každej vedy. A preto filozofia, nie matematika, kladie zmysluplnú otázku: dá sa všetko merať alebo nie? A ak sa dá, aký zmysel má toto meranie? Načo nám je, čo ním chceme dokázať? A ak je meranie hodnotením, znamená to, že aj každé hodnotenie je meraním? Znamená to teda stotožniť pojem hodnotenia s pojmom merania?

Ten druhý pohľad na vedu hovorí, že veda je špecifická ľudská činnosť a jej špecifickosť spočíva v tvorivosti. Veda ako činnosť je skúmanie, ktoré sa síce dá aj plánovať a riadiť, avšak nie jej výsledky. Tvorivosť znamená, že táto činnosť potrebuje špecifické podmienky na svoje vykonávanie, ktorých výsledkom je objav, nové poznanie a inovácia. Ak tieto podmienky nerešpektujeme, zbytočne budeme vyvíjať „tlaky“ a merať výstupy hoc aj každý deň. Nedostaneme ich.

Viac ako vedou samou je však naša doba posadnutá hodnotením a meraním vedy (aj vzdelávania), nastavovaním zrkadla, neustálym preverovaním jej hodnoty a výsledkov, všelijakými modelmi jej spätnej väzby atď. Pre tieto účely nastupujú zjednodušujúce, reduktívne prístupy. Položil si niekto otázku, aký má táto posadnutosť spätný vplyv na vedcov samých? Kto a prečo si myslí, že keď budeme na vedcov takto neustále „tlačiť“ a prenasledovať ich, že dostaneme od nich vyšší „výkon“?  Ak chceme vedu merať, musíme vedecky poznať, čo meriame.

Posadnutosť meraním a metrikou, v ktorej sa vidí absolútna pravda o svete,

má hlbšie korene, a tie nepramenia v akademickej sfére. Pramenia v súčasnej spoločnosti, v modernej mentalite investovať každý peniaz so ziskom, neurobiť žiadny krok zbytočne, všetko zhodnotiť, všetko vypočítať a prepočítať, aby sme minimalizovali straty. Strata je postrach. Posadnutosť vyhodnocovať všetko je súčasťou posadnutosti zhodnocovať všetko, nič nerobiť nadarmo a zadarmo. Opakom toho je už len iracionálna márnotratnosť. To je súčasná verzia homo economicus dovedená ad absurdum.

Homo economicus je animal rationale. Podľa neho je racionálne nekupovať nepodarky, nefinancovať bez návratnosti. To je jeho prvá téza. Druhá téza je zistiť návratnosť už vopred, vykalkulovať si ju alebo dokonca predkalkulovať. To je ďalší úžasný nárok jeho rozumu. A tretia téza je všetko premerať, preveriť, prepočítať, či sme sa náhodou vo svojich plánoch a zámeroch neprepočítali. To všetko je dominantná charakteristika súčasného života. V nej je obsiahnutá posadnutosť hodnoteniami, číslami, meraniami, metrikou a matematikou, lebo tá sa stala „filozofiou doby“.  A pokrok sa vidí v tom, že sa aplikuje aj na „nemateriálne oblasti“, oblasti „nemateriálnej produkcie“.  Tu sa zrazu ukazuje, že to nie je až taká „nemateriálna“ oblasť, keďže si vyžaduje materiálne náklady, bez ktorých nemôže existovať. Veda, vzdelávanie, umenie, intelektuálny a „duchovný“ kultúrny život – to všetko sú drahé, najdrahšie, najvzácnejšie oblasti, pretože ich produkcia si vyžaduje  nielen stále väčšie investície, ale aj náročnejšie vyhľadávanie tých vzácnych „ľudských zdrojov“, ktoré sú schopné toto všetko tvoriť (pardon: „produkovať“).

Masovosť túto sféru vôbec nezachraňuje, čo je jeden zo základných omylov tohto systému. Spočíva v tom, že chce mať masové produkty v počte absolventov škôl, vedeckých výstupov, umeleckých diel atď., avšak zároveň požaduje, aby každý jeden z týchto masových produktov bol kvalitný, jedinečný, originálny a absolútne hodnotný – podľa najvyššieho svetového kritéria. To je absurdita tohto spôsobu uvažovania, ktorý sa zmieta medzi masovosťou a individuálnosťou. Podporuje masovosť, ale tú chce preosievať cez sito svojho hodnotenia, takže nakoniec masovosť neguje a dospieva k tomu, že bude podporovať len výberovosť, len špeciálnu a najvyššiu kvalitu. Vracia sa k teda elite a masu obetuje. Jedno odtrháva od druhého a masu znehodnocuje, robí ju bezcennou, hoci predtým počíta každý kus a vypočítava, koľko doňho investoval. Chce premeniť masu na elitu na jednej strane, na druhej strane elitu odtrháva od masy. To sú rozpory tejto „výkonovej spoločnosti“.  Zmieta sa medzi tým, či podporovať masu alebo elitu a myslí si, že to vyrieši nástrojom kalkulu. Že odmeria nielen masu, ale aj elitu. Chce zhodnotiť investície do masy, ale len z hľadiska toho, či vytvárajú elitu. Vlastne celkom v duchu: investujme do kvantity, z ktorej jedine vyrastie kvalita. Toto je však nefunkčný ľavičiarsky postoj. Rovnako nefunkčný je aj ten pravičiarsky: investujme len do kvality bez ohľadu na kvantitu, pretože nás zaujíma iba to prvé a to druhé môžeme pokojne obetovať ako bezcenné.

Ešte raz, aké má táto súčasná spoločenská situácia vedy dôsledky pre vedu a vedcov?  Dnes nestačí, že vedec skúma a venuje sa svojej práci, musí sa obhajovať a dokazovať akademický aj mimoakademický impakt svojej práce, ba toto je ešte dôležitejšie, než práca sama. Je to akoby nestačilo, že niekto hrá na husle alebo futbal, ale aby tento hráč ešte všetkým vysvetľoval, aká je jeho hra dôležitá, alebo aby sa staral o jej vplyv, dosah a verejný diskurz o tom, alebo aby sa neustále trápil, či to, čo robí, má nejaký zmysel a význam, alebo či je dostatočne efektívny za peniaze, ktoré za to dostáva. A ak to nebude robiť sám a jeho inštitúcia sa na to podujme, znova bude len prenasledovaný, preverovaný až bičovaný, či podáva uspokojivý výkon. Nestačí, že bude pracovať a publikovať, musí publikovať tak, aby to malo efekt, ak už nie ekonomický, tak aspoň akademický, a o toto sa musí postarať on/ona sám/sama! Nemôže skúmať len tak to, čo ho zaujíma, musí skúmať to, čo zaujíma tých, ktorí ho financujú a čo sa podľa nich „vyplatí“ skúmať.

Aby sme to uzavreli: dnes máme do činenia s dvoma pohľadmi na vedu. Jeden ju chápe ako produktívnu mocenskú silu v službách súkromného alebo verejného biznisu a kapitálu, pre ktorý nie je ničím iným ako „zdrojom“ na efektívne „čerpanie“. V záujme toho vykonštruoval celý systém kontroly, auditu, „objektívnych“ a formálne kvázi-nespochybniteľných ukazovateľov toho, ktorá veda je dobrá, efektívna, perspektívna a užitočná. Do tejto manipulatívnej mašinérie na spracovanie vedomia a praktík samotných vedcov investuje obrovské prostriedky, a treba povedať, že nie neúspešne. To, ako to deformuje, degraduje a deštruuje vedu samu, je pre tento prístup vedľajšie. Veda je preň len nástroj na ďalší „pokrok“ smerom k prekonaniu nás samých, našej ľudskej povahy, smerom k vytvoreniu sveta, o akom snívali len tí najväčší vedeckí fantasti a o akom sa nesnívalo ani najväčším vedeckým mozgom. Veda bez akýchkoľvek limitov a hraníc, veda ako samoúčel – to je, žiaľ, zároveň veda, ktorá stratila svoj ľudský zmysel a poslanie.

Druhý prístup k vede je stále humanistický. Chápe ju ako jeden z našich vrcholných ľudských tvorivých výkonov v službách nás samých, ktorý sa práve preto nedá merať ani formalizovať inými nástrojmi našej vlastnej ľudskej provenience (akým je napríklad každá „štatistika“) – a ak by sa aj dala, tým horšie pre ňu samu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *