Univerzity dvoch zajacov nechytia

Jozef Hvorecký

V najnovšom rebríčku kvality svetový vysokých škôl je univerzita Komenského na 637. mieste. Iná slovenská škola sa do najlepšej tisícky nedostala. Podiel na tom majú aj akreditačné kritériá.

Komplexná akreditácia oživila otázku Sú slovenské univerzity dobré? Jej cieľom bolo posúdiť kvalitu vzdelávacej,výskumnej, vývojovej, umeleckej a ďalšej tvorivej činnosti. Žiaľ, reálny stav nepoznáme lepšie než predtým, lebo z piatich uvedených atribútov si kritériá všímali iba výskum. Vzdelávanie ani ostatné činnosti nezohľadňovali, takže pracovné skupiny si ich počas návštev takmer nevšímali.

Rovnaké kritériá sú brzdou. Vysoké školy sa musia začať diferencovať a reagovať na vývoj vo svojom okolí. Už pred Veľkou francúzskou revolúciou sa univerzity na kontinente líšili od svojich partneriek v Anglicku a jeho kolóniách. Kým na kontinente boli viac či menej v područí cirkvi, v Anglicku ich ovládala šľachta a slúžili jej na výchovu elít. Francúzska revolúcia zlomila moc cirkvi nad univerzitami a naštartovala ich diverzifikáciu. Porevolučný štát potreboval kvalifikovaných úradníkov, učiteľov, právnikov, inžinierov. Napoleon preto „poštátnil“ univerzity. Nosnou ideou „francúzskeho modelu“ je profesijné vzdelávanie orientované na praktické potreby. U nás známym variantom sú odborné vysoké školy („fachhochschule“), zamerané na prípravu vysokokvalifikovaných špecialistov. Únia zamestnávateľov by tento model určite uprednostnila pred ostatnými.
O niečo neskôr sa v Prusku sa rozvinul model, ktorého základom je „jednota výskumu a vzdelávania“. Označuje sa ako nemecký, prípadne Humboldtov. Cez rakúsko-uhorské a československé univerzity sa udomácnil aj u nás. V časoch masifikácie vysokoškolského vzdelávania nie je širšie použiteľný, lebo na výskume dokážu spolupracovať iba špičkoví študenti.

Francúzsky a nemecký model predpokladajú hierarchickú štruktúru riadenia univerzít a štát za hlavného sponzora. Naproti tomu anglické univerzity boli a dodnes sú (polo-)súkromné inštitúcie s vysokou úrovňou vnútornej socializácie. Pre obsah vzdelávania je typický liberálny prístup zameraný na potreby študentov a (ich prostredníctvom) na kultivovanie spoločnosti. Cieľom je „poznávanie ako hodnota sama o sebe“. Schopnosť poznávať predstavuje svojbytnú liberálnu cnosť: viac ako nový poznatok sa cení absolvovanie cesty k nemu. To vedie univerzity k rovnováhe vzdelávania a vedeckej práce.

Všetky modely sa vyvíjajú. Pre nemecký bol príznačný pomalý, postupný a netransparentný kvalifikačný rast prostredníctvom habilitácií a inaugurácií. Hoci Nemci už sprístupnili miesta docentov a profesorov všetkým, ktorí preukážu adekvátne predpoklady, na Slovensku na ne nedokážeme prijať ani nositeľa Nobelovej ceny. Návrh ministra Plavčana na odpojenie funkčných miest od titulov je teda jednoznačným krokom k modernizácii riadenia.

V 19. storočí sa z anglického modelu začal odčleňovať americký. Vysoké školy v USA kombinujú prvky jednotlivých modelov. Anglickému sa stále podobajú odlukou od štátu – samy rozhodujú, do akej miery očakávajú jeho pomoc. Niektoré (teaching universities) ho obohatili o prvky francúzskeho t. j. o profesijné vzdelávanie. Ďalšie (research universities) sa inšpirovali nemeckým. Kombináciami sa americký vysokoškolský systém zmenil na širokospektrálny – od „community colleges“ (vyššie odborné školy nadstavbového charakteru) po univerzity špecializované na výskum a prípravu doktorandov. Ale aj na výskumných nájdete výborných učiteľov bez špičkových publikácií. Funkcia „Clinical Professor“ patrí kapacite, ktorá fantasticky učí, ale (už) nepublikuje. Vďaka flexibilite systém ako celok pružne reaguje na výzvy 20. storočia – zintenzívnenie výskumu a masifikáciu vzdelávania.

Pod pojmom „americká univerzita“ si predstavujeme Harvard, Princeton, MIT, či Berkeley. Ignorujeme viac ako štyritisíc teaching universities so 17 miliónmi študentov. Kým na State University of New York študuje takmer pol milióna študentov, na Harvarde či Yale okolo dvadsaťtisíc (menej ako na Univerzite Komenského). Výskumných univerzít je nepatrné percento. Ich výborná povesť vyplýva aj z napĺňania celospoločenských úloh. Mali ju dávno predtým, než sa začali zostavovať prvé rebríčky. Sú zamerané na vedu, ale trvalé miesto na nich môže získať iba ten, kto má zároveň výborné hodnotenia od študentov, popularizuje svoje výsledky a je spoločensky aktívny.

Naše akreditačné kritériá a financovanie VŠ neumožňujú rozhodnúť sa medzi masovosťou a excelentnosťou. Pretože kto dvoch zajacov naháňa, ani jedného nechytí, pokiaľ majú UK a STU spolu štvrtinu slovenských vysokoškolákov, šanca dostať medzi svetovú špičku ostane chimérou. Pri veľkých počtoch študentov vždy prevažujú, ktorí neašpirujú na akademickú kariéru. Z abstraktného spôsobu podávania látky sú zmätení a rezignujú aj na jeho zložky, ktoré by inak zvládli. Nadanejších študentov zas prístupnejší štýl výučby nudí, brzdí ich. Výsledkom je nevyvážený spôsob výučby – mačkopes, pri ktorom trpia všetci. Niežeby mnohí naši učitelia nevedeli učivo spracovať tak, aby ho zvládli aj tí, ktorí netúžia po akademickej kariére. Brzdia ich však kritériá akreditácie, ktoré oceňujú stručný článok oveľa vyššie ako učebnicu. (Veľa naznačuje aj absencia ekvivalentu titulu „clinical professor“.)

Kritériá hodnotenia kvality musia zohľadňovať všetky typické odbornosti pracovníkov VŠ: objaviteľskú, integrujúcu, aplikujúcu a vzdelávaciu. Súčasné sa zameriavajú na objaviteľskú –nové poznatky, prezentované vedeckým článkom. Navyše, pre hodnoteného (i jeho pracovisko) je výhodnejšie napísať desať päťstranových publikácií ako jednu päťdesiatstranovú. Kvalitný päťdesiatstranový článok musí totiž obsahovať aj integrujúce poznatky. Tie predstavujú svet v súvislostiach, narúšajú stereotypy, sú univerzálnejšie. Nestačí súhrn faktov – treba objasniť pozadie problému, prepojiť zistenia naprieč disciplínami, časom a priestorom. Kvalitné eseje, kritické štúdie, „review articles“ a monografie odzrkadľujú nečakané súvislosti, trendy a vzťahy. (Monografia nie je „čokoľvek, čo má 60 strán a dvoch recenzentov“.)

Treťou odbornosťou je aplikačná – transfer „čistej“ vedy do života. Technickým univerzitám sa ju podarilo zohľadniť v akreditačných kritériách. Stále ich však akademická komunita vníma ako druhoradé. Vývoj, vynálezcovstvo a popularizácia vedy predstavujú najjednoduchšie spôsoby priblíženia zmyslu univerzít daňovníkom, ktorí očakávajú návratnosť vložených prostriedkov. Bez nich sa vzťah medzi univerzitami a realitou úplne stratí.

Vzdelávacia odbornosť zostala na chvoste hodnotenia. Dekan, ktorému záleží na kvalite výučby aj na prežití fakulty, posilňuje svoj tím „generátormi článkov“ – objaviteľsky zameranými odborníkmi, vďaka ktorým pokojnejšie učia tí bez vedeckých ambícií. Navyše, ak sa nepedagogické pracoviská venujú didaktike svojich predmetov – nedostávajú za ňu „body“, lebo tá nesmie (!) byť ich oblasťou záujmu. Táto„schizofrénia“ brzdí rozvoj moderných vzdelávacích metód ako e-learning, MOOC, problémové či kolaboratívne učenie. Neznáme je aj „sendvičové“ štúdium so súvislou dlhodobou odbornou praxou uprostred. Na mnohých zahraničných univerzitách napríklad bakalár nesmie nastúpiť na magisterské štúdium bez najmenej rok trvajúcej praxe.
Rozpor medzi úlohami VŠ a spôsobom ich hodnotenia nie je len slovenský. Univerzálny model hodnotenia kvality neexistuje – a asi nikdy nebude existovať. Avšak pretrvávajúce snahy nadiktovať „ideálne riešenie“ prostredníctvom legislatívy a akreditačných kritérií sú odsúdené na neúspech. Nepomáhajú zaostávajúcim školám a brzdia tie, ktoré si vedia nájsť vlastnú cestu a rozvíjať ju.

V Česku opúšťajú model hodnotenia VŠ ideovo zhodný s našimi komplexnými akreditáciami. Nový – očividne blízky aj ministrovi Plavčanovi – má viesť k výraznejšej diverzifikácii VŠ a bude v súlade so štandardmi ENQA – Európskej asociácie agentúr hodnotiacich kvalitu. VŠ si v dlhodobom pláne rozvoja nastavia portfólio aktivít podľa svojich pedagogických a výskumných kapacít, potrieb regiónu a spoločenskej objednávky. Hodnotí sa rešpektovanie a napĺňanie vlastných cieľov. Európska asociácia univerzít takto hodnotila naše VŠ v rokoch 2006 až 2008. Keby sme jej závery realizovali, mohli sme byť dnes oveľa ďalej. Programové vyhlásenie vlády a prvé kroky ministra predstavujú posun správnym smerom. Nepremárnime druhú šancu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *