Kvalifikácia a „kvalifikácia“

Jozef Hvorecký

Je nešťastné, ak sa do pracovnej pozície dostane človek bez patričného vzdelania. U nás to platí o mnohých riadiacich funkciách. Niekedy mám pocit akoby na prijatie stačilo, že kandidát vie, že miesto existuje.

Toto je jedna z príčin, prečo naše školstvo upadá. Pre väčšinu ministrov bola povinná školská dochádzka ich jedinou skúsenosťou v oblasti vzdelávania. Majú manažovať školstvo, hoci sa nevenovali ničomu, čo by s tým súviselo. Netušia, že manažovať školu je niečo iné ako učiť, nevraviac o rozdieloch medzi pedagogikou a didaktikou. Niektorým na to nestačí ani obdobie v ministerskom kresle. (Čo je vzhľadom na rýchle striedanie ministrov dosť pochopiteľné.)

Na zorientovanie sa v pletenci problémov z nuly k efektívnemu výkonu nemôže nikomu stačiť povestných sto dní. Zvlášť nie v rezorte, pod ktorý patrí široké spektrum oblastí, pozostávajúce z portfólia základných, stredných, odborných a vysokých škôl, vedy, výskumu a športu. Žiaľ, na Slovensku sa na budúcu funkciu ministra nikto nepripravuje. V zahraničí vznikajú tieňové kabinety, aby si strany chystali budúcich lídrov. U nás to funguje naopak. Strana získa ministerské kreslo a potom začne horúčkovite hľadať, koho doň posadiť.

O tom, že takto formovaný minister nemusí mať prehľad o zložitosti problémov ani po skončení funkcie, svedčí článok Juraja Draxlera v Pravde. Za hlavný problém školstva označuje jeho infantilizáciu. Nie je jasné, čo má na mysli, pretože v samotnom texte sa pojem vyskytuje bez vysvetlenia – pokiaľ ním nerozumie súvetie: „Žiaľ, práve rôzni údajní odborníci prispievajú k postupnej infantilizácii školstva. Ak sa opýtate Brita či Francúza, aké sú najprestížnejšie školy v ich krajine, vymenujú vám tie, ktoré sú známe vysokými akademickými nárokmi.“ To vraví človek, ktorý chcel obmedziť počet osemročných gymnázií – práve tých, ktoré presadzujú vyššie akademické nároky. Máme jeho vety vnímať ako ospravedlnenie?

Exminister ďalej píše: „Poznám ľudí, ktorí v západnej Európe vychodili školy s rozličnými dobre znejúcimi systémami „zameranými na dieťa“. Absolventi si potom v dospelosti na osobnú motiváciu najímajú koučov.“ Od človeka, ktorý teraz pôsobí na SAV, by som rád počul relevantnejšie argumenty. Koľkých takých pozná: dvoch? Dal si ako minister vypracovať analýzu podporujúcu jeho závery? Strieľa od boku, či sa nedajbože snaží „utopiť“ podobné vzdelávacie systémy, lebo nie sú v súlade s ideou jednotnej školy? Nostalgia za ňou z istých jeho viet presakuje.

Súhlasím, že isté časti látky treba memorovať (malú násobilku či vybrané slová), ale nemali by nás odvádzať od výchovy k samostatnému uvažovaniu a kritickému mysleniu. Prečo ich v článku exminister nespomenul? Chápem, že odmietol experta s kritickými názormi ako svojho poradcu – ale prečo ho súčasne nepoveril úlohou vypracovať adekvátne riešenia? Ak niektorá zložka v systéme školstva chýba, treba vytvoriť podmienky na jej vznik, personálne a materiálne vybavenie. To musí byť úloha ministra školstva, nie snaha riešiť všetko na vlastnú päsť so skúsenosťami nováčika. Ak nie je prichádzajúci minister odborne pripravený a v deň nástupu nemá okolo seba adekvátny vlastný tím, ani dve funkčné obdobia mu nebudú stačiť na to, aby rezortom pohol.

A už vôbec nie rok a pár mesiacov, čo je priemerná doba jeho životnosti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *