Jozef Hvorecký
Nad Učiacim sa Slovenskom sa zmráka. Najprv sa proti nemu vyjadril bývalý minister školstva Juraj Draxler, o dva dni na to štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Branislav Ondruš. Obidvaja sa dehonestujúco vyjadrujú nielen o autoroch dokumentu, ale o celej akademickej obci. K článku exministra som sa vyjadril v predchádzajúcom blogu, teraz sa venujem názorom štátneho tajomníka.
Píše, že „takmer dve tretiny stredoškolákov a väčšina vysokoškolákov nepracuje po skončení štúdia v profesiách, pre ktoré sa pripravovali“ pričom „štát za ich zbytočné štúdium ročne zaplatí štvrť miliardy eur“. Už v roku 2014 som upozornil na skutočnosť, že máme najviac verejných vysokých škôl na počet obyvateľov z krajín V4. (Nie súkromných, ako tvrdí mýtus. Tých máme z V4 najmenej.) Keďže štát platí iba verejné VŠ a súkromným nedáva ani cent, peniaze, ktoré považuje štátny tajomník za vyhodené, spotrebúvajú vysoké školy, ktorých „financmajstrom“ je štát. Na zníženie ich počtu stačí jedno hlasovanie parlamentu.
Osobne nemám rád podobné direktívne metódy. A už vôbec si nemyslím si, že by zrušenie niektorých problém vyriešilo. Skôr by zvýšilo odlev do zahraničia. Preto som v monografii Testament vedca navrhol, aby štát platil iba bakalárske štúdium – magisterské iba vtedy, keď je jednostupňové (napríklad na fakultách medicíny). Doba štúdia by sa skrátila, štúdium by pre štát zlacnelo. Pravdepodobne by sa aj orientovalo praktickejšie. Vysoké školy v danej chvíli presycujú bakalársky stupeň teóriou, aby boli študenti nútení absolvovať aj nasledujúci a tým priniesli škole ďalšie peniaze. Nevraviac o tom, že súčasný systém (ne)platieb za štúdium rozvracia trh so vzdelávaním, vrátane celoživotného vzdelávania.
Ak „v duálnom systéme, ktorý spája teoretické vyučovanie s praktickým priamo v reálnom podniku, nie sú ani dve percentá“ študentov odborných škôl, zamyslel sa štátny tajomník na tým, prečo sa mu vyhýba zvyšných 98%? Aj za toto môžu „jalové analýzy a ešte jalovejšie stratégie“ autorov Učiaceho sa Slovenska? Alebo ho rodičia vidia inak ako ministerstvo práce?
Aj kvalita duálneho vzdelávania si zaslúži komentár. Som vyučený sústružník. (Pred viac ako päťdesiatimi rokmi mali gymnazisti povinnú výrobnú prax raz týždenne, čo je duálne vzdelávanie „ako vyšité“). Nedávno som v televízii neveriacky sledoval učňov obsluhovať rovnaké stroje. Už v časoch môjho pôsobenia mali 30-40 rokov. Takto sa pripravujú pre 21. storočie? Nemali by byť v ich dielňach oveľa modernejšie zariadenia?
Súhlasím so štátnym tajomníkom, že „sektor informačných technológií by vedel ihneď zamestnať také množstvo špecialistov, ktoré dvojnásobne prevyšuje počet všetkých aktuálnych študentov príslušných odborov.“ Lenže pre nich treba zabezpečiť dostatok učiteľov. Príslušné pracoviská sú personálne poddimenzované práve preto, lebo do súkromných firiem odchádzajú tí najlepší, nakoľko nedokážu z učiteľských platov vyžiť. Čo takto zviacnásobiť platy príslušným učiteľom a tým prilákať odborníkov z praxe? Na to už netreba ani zákon, stačí poslať účelovo viazané peniaze.
Zjednodušene povedané, štátny tajomník Ondruš sníva o náraste počtu výrobných pracovníkov a nepremýšľa o rozvoji perspektívnych disciplín. Jedným z dôsledkov Industry 4.0 je zánik profesií zameraných na manuálne zručnosti a tých, v ktorých sa neuplatňuje tvorivosť. Učiace sa Slovensko ponúka šancu vyhnúť sa riziku dlhodobej orientácie na ne. Zdá sa, že krátkodobé (dokonca veľmi krátkodobé) potreby nášho priemyslu zabijú túto základnú myšlienku.
Až si raz bude zvyšok Európy užívať ovocie Industry 4.0, moje vnúčatá budú pracovať s pilníkom a vrtákom.