Kľúčové problémy a príčiny súčasného stavu vysokoškolského vzdelávania na Slovensku:

  1. Dlhodobá vízia a koncepcia

Slovenská republika nemá vypracovanú dlhodobú víziu a stratégiu rozvoja univerzitného vzdelávania, ktoré by adekvátne reflektovali aktuálne, no predovšetkým budúce spoločenské potreby spojené s rastúcimi globálnymi výzvami. Súčasný stav VŠ podmieňuje absencia štátnej vysokoškolskej politiky na úrovni vlády a ministerstva školstva. Nie je jasné, aké VŠ chceme mať a ako k nim smerovať, pokiaľ ide o:

  • typy VŠ, ich štruktúru a počet
  • spoločenskú úlohu VŠ vo vzťahu k perspektívam krajiny
  • kompetencie ministerstva voči autonómii VŠ
  • rámcové pravidlá financovania VŠ garantujúce dlhodobú perspektívu
  • rešpektovanie potrieb rozvoja súkromných VŠ, ktoré musia byť (a vo svete sú) integrálnou súčasťou systému vysokoškolského vzdelávania.
  1. Legislatíva

Súčasný systém univerzitného života sa riadi zákonom č.131/2002 o VŠ a jeho novelami. Tento zákon je mimoriadne nepružný vo vzťahu k tradičným, historicky overeným akademickým hodnotám, a pokiaľ ide o hodnoty spojené s budúcnosťou, je úplne sterilný. Prax ukázala, že nepriniesol zásadné skvalitnenie našich VŠ. Administratívne a formalizované aktivity brzdia tvorivý potenciál a kapacity pracovníkov VŠ, pohlcujú obrovské množstvo času pedagógov a ubíjajú ich tvorivú energiu. Už v roku 2008 označila Európska asociácia univerzít tento model za nevhodný, pretože príliš zasahuje do právomocí vysokých škôl.

  1. Systém riadenia

Spolitizované prístupy s orientáciou na krátkodobé efekty (zvyšovanie počtu absolventov VŠ, okamžitý nárast publikačnej činnosti, honba za titulmi atď.) zatienili dlhodobé a strategické videnie odborných problémov vysokoškolského vzdelávania. To vedie k nezdravej a často nezmyslenej súťaži medzi školami, dokonca medzi fakultami – na úkor cieľavedomej a trpezlivej práce na ich budovaní a rozvoji.

  1. Systém financovania

Súčasný spôsob financovania VŠ – okrem toho, že je založený na nedostatočnom objeme zo štátneho rozpočtu – vymýšľa merateľné ukazovatele na všetky pedagogické, vedecké a ostatné činnosti. Honba za kvantitatívnymi ukazovateľmi sa doviedla do obludných rozmerov a vnáša do systému deformácie:

  • Financovanie študijných odborov podľa počtu študentov nijako nepodporuje kvalitu absolventov a nevytvára dobré predpoklady pre ich uplatnenie vo vyštudovaných odboroch a v praxi. Financovanie vedeckého výskumu podľa počtu doktorandov vedie k prijímaniu aj uchádzačov, ktorých vedecká kapacita nedosahuje potrebnú, medzinárodne porovnateľnú úroveň.
  • Financovanie podľa počtu publikácií spôsobuje bezohľadné generovanie nekvalitných monografií, článkov a príspevkov na konferencie, z ktorých mnohé sú len nepatrnou variáciou už publikovaných výsledkov – až do úrovne plagiátorstva!
  • Financovanie vedeckého výskumu podľa počtu citácií sa z nástroja na zistenie vedeckej reputácie zmenilo na frašku. Vytvorilo „citačné kartely“, skupiny cyklicky sa citujúcich autorov, u ktorých neraz obsah článku nesúvisí s prácou, na ktorú odkazujú.
  • Striktné prideľovanie prostriedkov na školy podľa vyššie uvedených kvantitatívnych kritérií manipuluje vysoké školy do smutne známej obdoby sociálneho darvinizmu „bellum omnium contra omnes“, v ktorej prežívajú iba pracoviská, ktoré bez škrupúľ a ohľadu na kvalitu najlepšie napĺňajú kvantitatívne kritériá.
  • Súhra uvedených faktorov posilňuje izolovanosť VŠ, ich neochotu spolupracovať medzi sebou, bráni vzniku medziodborového výskumu a kombinovaných študijných programov.

Súčasný spôsob financovania VŠ neprináša ani vyššiu kvalitu, ani efektivitu a už vôbec nie spravodlivé rozdeľovanie zdrojov. Jeho dôsledkom sú preteky v „dokonalejšom napĺňaní kritérií“ a prehlbovanie deformácií.

  1. Systém akreditácií študijných programov a hodnotenia pracovníkov

Súčasný systém komplexných akreditácií a akreditovania študijných programov je administratívne mimoriadne náročný, časovo a personálne neefektívny a nedostatočne transparentný. Kritériá sú formulované komplikovane a neraz sa upresňujú až počas procesu akreditovania. Cieľ a zmysel akreditácií je nejasný, čo vyvoláva časté konflikty záujmov a rôzne postoje k  hodnoteniam. Jednoducho, akreditačný proces nemá v našom akademickom živote kredit, autoritu ani proklamované výsledky.

Formálne a kvantitatívne kritériá sa presadzujú aj pri hodnotení dizertačných prác, habilitáciách a inauguráciách. V personálnych otázkach sa nedostatočne zohľadňujú schopnosti a skúsenosti uchádzača, jeho prax či domáce a medzinárodné renomé. Kritériá neumožňujú špičkovým pracovníkom, prichádzajúcim zo zahraničia alebo z praxe, obsadiť primerané pozície.

Ukončená komplexná akreditácia ukázala, že jej pravidlá nerešpektujú diverzitu vysokoškolského systému a – hoci sa často volá po multidisciplinárnom prístupe – posilňujú izolovanosť a nepružnosť študijných programov. Akademická obec navzájom nedostatočne komunikuje. Medziodborové aktivity sa redukujú na podujatia ako Týždeň vedy či Detská univerzita. Hoci majú zmysel pre širšiu verejnosť, neprispievajú k zlepšeniu spolupráce vysokoškolských pracovísk.

 

Návrhy na riešenia

Stiahnuť text v pdf